Moj zivot

Večer sme boli nakupovať. Bolo už dosť veľa hodín a v nakupnom centre už len zopár ľudí. Pozornosť a úsmev personálu vzbudzovala hlučná skupinka nakupujúcich. Spočiatku som obdivovala mladých ľudí z tejto skupinky, že na nákup zobrali aj starú babičku. Aj starí ľudia sa radi po veľkom obchode poprechádzajú a niečo dobré si radi vyberú. Neskôr som však pochopila, že stará babička bola kľúčovou osobnosťou tejto skupinky. Tlačila vozík s nákupom a neustále ku nej pribiehali „členovia“ skupinky – asi jej vnúčatá alebo pravnúčatá, ktoré boli v tínedžerskom ba skoro až v dospelom veku – a do vozíka hádzali tovar.

…tu pribehol vnuk a hodil do košíka Redbooll. Odbehol iným smerom.

…tu pribehla vnučka a do košíka hodila šampón, kabelky, topanky, plavky. Odbehla ku sladkostiam.

O chvíľu ďalší …. a ďalší ….a babička vždy veľmi hlasno po nich zakričala: „Čo mi to sem hádžeš, veď sme išli kupovať len chlieb a maslo.“ Stretávali sme sa v rôznych oddeleniach a tento scenár sa stále dookola opakoval….

Snažila som sa spočítať, koľko prispievateľov do košíka babička vlastne mala – skončila som pri čísle 6 – ale ani to možná nebolo definitívne.

Nakoľko vnúčence správne predpokladali, že babkin hnev bude najväčší pri pokladni, keď bude treba zaplatiť – tak vo vhodnej chvíli nechali babku s nákupným vozíkom samotnú a po jednom sa tíško vytratili. Babka sa pri pokladni celá zhrozená obzerala okolo seba, pretože jej už bolo jasné, že bude mať problém tovar vyložiť na pás pri pokladni a hlavne potom ho ešte aj zaplatiť. A zasa opakovala : „Čo mi to tu všetko nahádzali, načo sú mi mikiny a zimne bundy, veď sme išli kupovať len chlieb a maslo. A kde sú všetci ?“

„Našťastie“ – jedna vnučka ešte dobiehala s jogurtom v ruke a tá babke pomohla tovar vyložiť. Keď pani pri pokladni povedala sumu na zaplatenie – nasledovala ďalšia vlna kriku. Babka nadávajúc na svoje vnúčence celá nazlostená nákup zaplatila a v hlučnom rozhovore s vnučkou vychádzala von.

Cítila som aj ja ako pozorovateľ hnev na vnúčence, ktoré babku bezohľadne využili ako hlavného sponzora.

Teraz však pozor – lebo nastáva zásadný obrat tohto príbehu !!!!!

Vonku pri vchode trpezlivo čakali všetci členovia skupiny. A zrazu – po babkiných nadávkach a hneve ani stopa. Iba malá výčitka v otázke: „No, kde ste boli všetci? Poďte si každý vybrať svoje veci.“ Vnúčatá tovar z košíka rýchlo „rozobrali“ a babka dala do svojej igelitky chlieb a maslo, kvôli ktorým tam vlastne išla. Jeden z vnukov chytil babku priateľsky okolo pliec – a spokojne všetci spolu pešo odchádzali.

A ja som si len tak potichu pre seba povedala: „Hmmmm, Siréna od Mississippi“ čo v mojom preklade znamená – že človek je kvôli láske k najbližším schopný prepáčiť a tolerovať takmer všetko …

A čo povedať na záver ? Asi len jedno. Aj takto nepochopiteľne niektoré vzťahy fungujú.

P.S.

Tento smutný článok som napísala v trocha vtipnom tóne – len preto, aby sa vám ľahšie čítal. Plne si ale uvedomujem, že príbeh, ktorý som popísala v tomto blogu je dosť závažným morálno-etickým problémom – už len s ohľadom na to, že babička o ktorej som písala mala podľa môjho odhadu viac ako 80 rokov.