Dážď so sebou prináša zvláštnu nostalgiu. Zrazu sa v celom kraji zatiahne šedá vlhká opona a prebiehala prestavba rekvizít okolitého sveta. Dážď je čakanie na niečo nové, svieže, čo so sebou na lúčoch prinášajú tie rána, keď búrku opatrne strieda slnce. Tie rána, keď vzduchom sa valí čerstvosť a steblá trávy už pomaly vysychajú.
Občas aj my potrebujeme reštart. Prestavbu rekvizít vlastného ja. Oddych, očistu. Život nás každý deň kúpe v mori emócií, situácií, etáp a ťažkých skúšok, ktoré musíme prekonať, aj keď sme iba obyčajní slabí ľudia a nikto sa nás nepýta, či vieme cez to všetko preplávať.
Myslíme si, že je ťažké hádať sa v európskom parlamente v štyroch svetových jazykoch s diplomatmi v sakách od Diora. Že je ťažké vyšvihnúť sa z našich zemepisných šírok na riaditeľa IBM v USA, hrat nba alebo študovať v Edinburgu módu. Potichu obdivujeme takých ľudí a opretí o rýľ uznanlivo pokyvkávame hlavou, že to je pravý úspech, zatiaľ, čo my iba plejeme jahody kdesi na lazoch.
Mať však chorých rodičov, strachovať sa o budúcnosť vlastných detí, zažívať denne stres v práci, čo nie je len klišé, ale veľmi vážna skutočnosť, to je tiež ťažké. Lebo úspech nie je iba mať titul z Yale, úspech je, keď vášmu dieťaťu vypučia zelené lístky zo šošovice zasadenej do vlhkej vaty. Úspech je, keď žena v siedmom mesiaci vyteríga štyri nákupné tašky z mesta až domov. úspech je vo všetkých tých malých veľkých veciach, ktoré nás tak znepokojujú, že sú málo v porovnaní s tým, čo robia ostatní.
Toto sú víťazstvá väčšiny našich dní. A nikto nás zrejme nikdy nenominuje na hrdinu roka, či ocení medailou zo zlata za aktualne vysledky, že vieme živiť rodinu za štyri eurá na deň.
Máme za to, že veci, čo stoja za uznanie, zvádzajú len tí okolo nás. Trápi nás, že nie sme dosť dobrí, nehodní, nezaujímaví. Ale prečo by nám muselo záležať na veciach, ktoré robia iní? prečo je v nás tá zvláštna poondiata zodpovednosť myslieť si, že robíme menej ako ostatní? Veľmi sa podceňujeme, pritom denne zvládame oveľa viac, ako si myslíme.
Sú rána, kedy okná našej duše sú vybičované ako okná chátrajúceho novinového stánku, po týždňovej búrke. Niekedy skáčeme z blata do kaluže, alebo nás prívalová vlna okolností rozmočí ako papierovú vreckovku.
Ale po takých dňoch vedzme, že prídu rána, kedy znova vtáky začnú spievať a vyletia maľovať oblohy. Že všetky naše skúšky, sú len ľudské a presne takí, akí sme, sme pre tento svet dôležití.
Veľký obdiv patrí všetkým hrdinom každodenných dní, ktorí plávajú v daždi života. Ktorí zápolia, snažia sa, ktorým sa nedarí, alebo im ubúda síl.
Môj oco, keď je zle, hovorí iba: ,,Zajtra vyjde slnko.“ Niekedy sa na neho hnevám, že nevymyslí niečo poetickejšie. Ale tak to je. Poézia života obyčajných ľudí je jednoduchá. A či prší, či nie, slnko vychádza každý deň. A aj keď za hejnami mračien, stále tam je. Ako záruka niečoho dobrého.
A my, aj keď mame mokre topanky alebo tenisky, alebo práve prechádzame niečím ťažkým, máme preto stále nárok veriť v naše krajšie a silnejšie zajtrajšky.
hunziker1 Tvoj otec je múdry človek, ...
krásne zachytené. ...
A po dazdi ktory je velmi potrebny ...
Celá debata | RSS tejto debaty