Moj zivot

Stála dnes ráno pred Billou s pohárikom v ruke. Opretá o invalidnú paličku. Mladá, sympatická. Vykrútené nohy vyvolávali súcit a občiansky preukaz vložený v Euroobale vyvolával pocit dôveryhodnosti.
Ľudia prechádzali okolo nej a občas jej niekto prihodil čosi do jej plastovej „kasičky“.
„Dobrý deň! Prispejete mi na operáciu?“, opýtala sa aj mňa.

Zastavila som sa a chvíľu som premýšľala.
„Prečo mi je toto oslovenie tejto ženy tu pred potravinami nepríjemné?“
Bez slova som na ňu pozerala a odolala som pokušeniu okamžite zareagovať a vytiahnuť z kabelky peňaženku.

V takýchto situáciách sa väčšina z nás dostane pod tlak a pocity, ktoré v ňom dobre premyslená stratégia žobráčky vyvolá len s ťažkosťou dokáže presne a rýchlo zanalyzovať vo svoj prospech. Myslím tým, aby spravil skutočne to, čo spraviť chce, a nejednal pod sociálnym tlakom.
Tak, aby sa necítil „zmanipulovaný“ spraviť rozhodnutie. Stojí tu predsa človek, ktorý prosí o pomoc. To je veľký tlak.

Súcit a empatia sú väčšinou tie faktory, ktoré v takýchto situáciách rozhodujú.
„Prispejete mi na operáciu?“, opýtala sa znova, keď som bez slova na ňu hľadela a nehýbala sa z miesta.
Premýšľala som o tomto všetkom. Nevedela som, či ju chcem podporiť, alebo nie. Prečo vlastne žobre peniaze? Veď má na sebe pekné topanky a damske oblecenie. Preto som sa rozhodla, že si to premyslím.
Veď o chvíľu nakúpim a pôjdem okolo nej znova. Dovtedy budem vedieť, čo chcem spraviť.

Niektorí okolo nej prešli, prispeli a nič neriešili. Boli spokojní so svojim rozhodnutím. A vôbec netvrdím, že to nebolo správne.

Ja to mám v živote trochu komplikovanejšie, možno tým, že príliš veľa premýšľam o tom, ako a prečo sa rozhodujem. No viem, že to tak pre svoj dobrý pocit potrebujem. A niekedy sa stane to, čo dnes. Že neviem, čo mám spraviť.

Charita a podpora druhých sú oblasti, kde sa rada zapájam. No dnes som mala kopec otáznikov.
„Premyslím si to!“, odpovedala som a vošla do potravín.

Naozaj nie? Zlý pocit sama zo seba, ak jej nepomôžem ale jednoznačne je forma nátlaku. Je to môj osobný problém, alebo ho vyvolala zámerne?
Ak by tam stál niekto z jej rodiny, kto by pre ňu pýtal peniaze, nevyzbieral by toľko, koľko vyzbierala ona, keď sa pred obchod postavila sama. Napadlo mi, a možno to znie tvrdo, že sa exponuje.

Prečo stojí práve pred obchodom? Prečo sa nepostavila pred školu, alebo miestny úrad? Je to predsa strategické miesto, kde ľudia manipulujú s peniazmi. Preto im nepripadá zvláštne dať neznámej žobráčke peniaze. Nie je to zneužitie situácie? Keby stála v podchode, alebo na ulici v centre mesta, nevyzbierala by toľko. Ľudia si neuvedomujú ako naše podvedomie pracuje a ako môže byť takýto „útok na naše emócie“ tým, čo nás donúti spraviť celkom iné rozhodnutie, než keby sme o ňom mohli dlhšie premýšľať.

Ako predavačky parfémov. Nadýchnete sa vône parfému, ktorý vám vtieravo vložia do ruky, pribalia ešte jeden za akciovú cenu a vy kupujete niečo, čo ste pôvodne ani nechceli. Nemali ste čas premýšľať. Keby ležal na polici medzi stovkami iných parfémov, možno by ste si ho pre jeho vôňu ani nevšimli. Preto je treba postaviť sa pred pokladne a podstrčiť ho okoloidúcim do ruky. Tam, kde sa manipuluje s peniazmi. Rozhodol za vás nos a sociálny tlak. „Nie“ sa hovorí veľmi ťažko, pokiaľ to nemáme nacvičené.

V kelímku mala nazbieraných kopec papierových bankoviek. Krásne poskladaných. Nikto nevie, či si ich tam pripravila sama, aby navodila pocit, že jej ľudia majú do kasičky vkladať papierové peniaze, alebo ich naozaj dostala. Ak ich dostala, tak potom mala veľmi úspešný deň.

Prišla som na to, čo mi na tej situácii okrem iného vadilo.

V mojej mysli prebiehala búrlivá diskusia. Vedela som, že mi je pre niečo, čo nedokážem popísať, nepríjemné, že tá žena pýta pred obchodom kde predávajú tenisky a šaty peniaze od náhodných okoloidúcich. Vedela som, že ak ma niekto požiada o pomoc, cítim sa nepríjemne, ak ju odmietnem. Pociťovala som voči nej ľútosť. Argumentovala som sama pre seba: „Každý má právo rozhodnúť sa, či jej prispeje, alebo nie. Nikoho nenúti.“

To, že množstvo vyzbieraných peňazí nebolo možné skontrolovať. Nikto z tých, ktorí jej prispeli po jej odchode domov netuší, na aký účel vyžobrané peniaze skutočne dievčina použije.
Myslím, že by bolo voči nim fér, keby to mohli vedieť.
Alebo keby napríklad rozdávala letáky s číslom účtu, kam sa dajú peniaze zaslať. S informáciami o tom, kto na celú vec dohliada.

To, čo by som potrebovala pre svoje rozhodnutie vedieť je, akú sumu potrebuje vyzbierať, koľko už vyzbierala a ako dopadla operácia. Niečo ako projekt. V takomto prípade by som bola motivovaná pomôcť jej oveľa viac. Možno aj zmotivovať iných, aby prispeli. Keby bolo možné vidieť výsledok a mať do veci náhľad. A tiež mať možnosť prežiť radosť z operácie, ktorá dobre dopadla. Vidieť ju chodiť. Ako jedinú odmenu za finančný príspevok.

Preto som sa rozhodla jej neprispieť.